| Ivan Krajíček |
Staré pravdy |
Lá, la-la-la-lá-la-la-la, la-la-lá, lá, la-la-la-la-la-la-la-lá. Nosila tmavý rúž, on bol jej prvý muž, záväzné slovo dal, veľmi ju miloval, ó! (ruva-ruva-ruva-ruva) Spievala, hrala na gitaru, úžasne milý mala hlas, denne ju vídať aspoň ra-a-az želaním bolo všetkých z nás. Večer, keď zatvárajú brány, dvere a všetko ide spať. Čakala, či príde muž zná-a-my, čo bude jej hlas krásny počúvať. La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá, la-la-la-la-la-la-lá, la-la-la-la-la-la, lá-lá, la-la-la-la-la-la-lá. Je veľmi zdrtená, nevie, čo znamená sklamaná jeho tvár, rázne jej povedal: Priznám sa, naletel som skoro na tvoju krásu, pekný hlas. Prečo to povedal tak stro-o-ho, ako keď príde prvý mráz. Svadobný kostým pri gitare, taký je dneska krutý čas, sú pravdy, pravdy sú to staré, že nestačí mať iba pekný hlas. La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá, la-la-la-la-la-la-lá, la-la-la-la-la-la, la-lá, la-la-la-la-la-la-lá. La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá, la-la-la-la-la-la-lá, á-á-á-á. |
Print date: 01. 12. 2025, 07:45:08 Web: http://www.midi-song.com/ |