Na ceste

Dňom i nocou svetlom tmou
chodil cestou neznámou
jeho kroky nahý mali tieň
z kvetov zrážal chladnú rannú srieň.


Celé roky veril v hmlistý klam,
bol však na tej ceste celkom sám,
pátral v očiach púpav z lúky,
dvíhal zrána k nebu mlčky ruky.


Dusil v sebe ten svoj čudný žiaľ,
málo jedol, málo spal,
svoju veľkú hru s nami hral.
Ľudia mu slepo verili
a predsa ho v sebe zabili,
oblohou sa vlnil jeho šál,
na ktorom ku slnku odlietal.